Co si připomínáme?


Všeobecná mobilizácia 1938
V septembri 1938 sa Československá republika ocitla v zložitej situácií. Po anšluse Rakúska získalo Nemecko ďalšie divízie a vojenský materiál a predovšetkým, výhodné strategické postavenie, ktoré mu umožňovalo obísť vybudované čs. opevnenie a zaútočiť na obnaženej južnej hranici. Západné mocnosti vyvíjali na Československo nátlak. Na porade 18. Septembra 1938 sa zástupcovia francúzskej a britskej vlády zhodli, že z tejto situácie vidia len dve východiská: odstúpenie čs. pohraničia alebo vojenský konflikt. Priklonili sa k prvej alternatíve a varovali Československo, že ak odmietne ultimátum na odstúpenie pohraničných oblastí s viac ako polovicou nemeckého obyvateľstva, tak nemôže očakávať žiadnu pomoc. Čs. vláda sa podrobila rozhodnutiu veľmocí, ale Hitler odmietol garantovať celistvosť nových hraníc a predložil nové požiadavky, vrátane uspokojenia územných nárokov Maďarska a Poľska. V prípade ich nesplnenia hrozil útokom. V reakcii na túto hrozbu Francúzsko mobilizovalo, čiastočnú mobilizáciu vyhlásila aj Veľká Británia a na schôdzke v Londýne sa dohodli, že nemôžu ďalej niesť zodpovednosť za to, aby radili Československu nemobilizovať.


23. septembra 1938 o 22.30 vyhlásil armádny generál Jan Syrový všeobecnú mobilizáciu čs. brannej moci. Vzápätí po jej vyhlásení zriadilo MNO Hlavné veliteľstvo operujúcich armád (HVOA) s krycím menom „Palacký“. Za hlavného veliteľa bol prezidentom republiky vymenovaný náčelník hlavného štábu čs. brannej moci Ludvík Krejčí, ktorý sídlil spoločne s operačným oddelením štábu na zámku v Račiciach pri Výškove. Zemské vojenské veliteľstvá v Prahe, Brne, Bratislave a v Košiciach sa zmenili na veliteľstvá operujúcich armád (1.-4.).


V piatich mobilizačných dňoch prešla čs. branná moc z mierového do vojnového stavu. Keďže základné dokumenty o všeobecnej mobilizácií boli zničené, publikované informácie sa značne líšia. V dňoch 25.-29. septembra 1938 nastúpilo do zbrane vyše milión mužov v 18 ročníkoch prvej a druhej zálohy. Početný stav vojnovej armády dosiahol takmer 1,5 milióna vojakov. Z nich bolo do bojových útvarov zaradených približne 660-tisíc mužov. Z celkového stavu zmobilizovaných ozbrojených síl bolo približne 71,8 % vojakov českej, slovenskej, rusínskej, ukrajinskej a poľskej národnosti, 21,2 % vojakov bolo nemeckej národnosti a 6,2 % vojakov bolo maďarskej národnosti. Z dôvodu nespoľahlivosti neboli príslušníci nemeckej, maďarskej a poľskej národnosti, ktorí spolu tvorili zhruba 420-tisíc mužov zaradení do počtov operujúcich armád.


Zmobilizované útvary mali k dispozícií okolo 2150 diel a 25-tisíc vozidiel. Obrnená technika pozostávala z 415 tankov a tančíkov a 75 obrnených automobilov. Vojenské letectvo malo k dispozícii takmer tisíc lietadiel a boli k dispozícii aj kuriérne, četnícke a školné lietadlá. Armáda mohla počítať s 262 objektmi ťažkého opevnenia a s približne 10 000 objektmi ľahkého opevnenia. Opevnenie však bolo na mnohých miestach nedobudované, chýbali protitankové míny aj protilietadlová obrana.


1. armáda s krycím menom „Havlíček“ s veliteľstvom v Kutnej Hore, pod vedením armádneho generála S. Vojcechovského operovala v priestore Čiech. V oblasti severnej Moravy na jej obranné akcie nadväzovala 2. armáda „Jirásek“ s veliteľstvom v Olomouci, pod vedením divízneho generála V. Lužu. Priestor južnej Moravy mala brániť 4. armáda „Neruda“ s veliteľstvom v Brne pod vedením armádneho generála L. Prchalu. Slovensko a Podkarpatskú Rus mala brániť 3. armáda „Štefánik“ s veliteľstvom v Kremnici. Velil jej armádny generál J. Votruba, ktorého 4. Októbra 1938 vystriedal L. Prchala. Na obranu Slovenska proti možnému útoku Maďarska vyčlenil štáb približne jednu pätinu vojnovej armády. V prípade Poľska sa aj za cenu územných ústupkov očakávalo zachovanie neutrality.


29. septembra v úvodnom prejave Mníchovskej konferencie Hitler zdôraznil, že existencia Československa v jeho súčasnej podobe ohrozuje mier v Európe a predostrel svoje rozhodnutie obsadiť do týždňa české pohraničie. Po ubezpečeniach francúzskeho a britského premiéra, že pre veľmoci je povinnosťou hľadať východisko z československej kríze podpísali účastníci konferencie 30. septembra Mníchovskú dohodu. Tú československá vláda, napriek výhradám L. Krejčího a ďalších generálov, zdráhajúcich sa vzdať bez boja, prijala.


Mobilizácia bola ukončená 5. 10. 1938. Demobilizácia prebehla v štyroch etapách, realizovaných v priebehu októbra. Vzhľadom na nevyjasnený vzťah k Maďarsku sa vojsk umiestnených na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi týkali len prvé dve fázy. Po Viedenskej arbitráži došlo k demobilizácii aj tu a demobilizácia bola dokončená ešte pred Vianocami.

Peter Lukáč



Zdroje:
HRONSKÝ, Marián – KRIVÁ, Anna – ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska. IV. Zväzok 1914-1939. Bratislava : MOSR, 1996, s. 219-225, ISBN 80-888842-05-0.
MÜCKE, Pavel. Místa paměti druhé světové války. Svět vojáků československého zahraničního odboje. Praha : Karolinum, 2014, druhé vydání, s. 33, ISBN 978-80-246-2926-1.